Kostol
Kláštor františkánov-observantov v Okoličnom bol vybudovaný na brehu rieky Váh v posledných dvoch desaťročiach 15. storočia. Počas stredoveku bol najväčšou sakrálnou stavbou Liptovskej župy. Kláštorný kostol, len málo dotknutý neskoršími stavebnými úpravami, patrí k najkvalitnejším ukážkam neskorogotickej architektúry na Slovensku.
O tom, kto kláštorný komplex v roku 1476 založil a financoval jeho výstavbu sa vedú polemiky, stavba však mala zrejme plniť najmä reprezentačnú funkciu pre liptovskú šľachtu. Jedna z hypotéz za zakladateľa považuje panovníka Mateja Korvína. Počas jeho vlády nastal na Liptove, Spiši a v širšom okolí rozmach okázalých stavebných kampaní a veľkých umeleckých objednávok. Obdobie ekonomickej a kultúrnej prosperity a vplyv renesančných ideí podnietili rôznorodé donátorské aktivity. K okončeniu stavby mohli spoločne prispieť viaceré šľachtické rody – Okoličianski, Smrečianski či Zápoľskí.
Kostol pozostáva z halového trojlodia s dĺžkou 25 metrov a priestranného presbytéria s dĺžkou 16,7 metra a polygonálnym zakončením. V apside sú umiestnené štyri gotické okná s troma poliami. Na južnej strane presbytéria stojí veža s prvkami staršej románskej architektúry (mendikantské rády nemali povolené stavať veže svojich kostolov na čelnej fasáde, ktorá mala pôsobiť skromne). Cez priestor podvežia sa vchádza do sakristie, ktorá tvorí prvú miestnosť východného krídla konventnej budovy.
Zo severnej strany sa k bočnej lodi kostola širokou arkádou pripája kaplnka s obdĺžnikovým pôdorysom, pod ktorou sú hroby zemanov z Okoličného. Hlavný vstup do kostola tvorí jednoduchý portál, situovaný v západnej fasáde pod trojdielnym gotickým oknom.
Použitie trojloďovej dispozície v kostole žobravého rádu bolo v tomto období ojedinelé nielen na Slovensku, ale i v rámci stredovekého Uhorska.
Všetky priestory kostola sú zaklenuté. Klenba hlavného trojlodia s dvanástimi poliami, podopretá šiestimi vysokými, štíhlymi, oktogonálnymi piliermi, je vytvorená z motívu štvorcípej hviezdice, opakujúceho sa v každom travé. V úzkych bočných lodiach sa stlačená forma hviezdíc prispôsobuje obdĺžnikovému tvaru klenbových polí.
Jednotlivé polia klenby nie sú oddelené arkádami a vyniká tak dynamický pohyb klenbových rebier, vyrastajúcich z pilierov a lúčovito sa rozvetvujúcich do všetkých strán. Na obvodových stenách sa klenbové rebrá zbiehajú do konzolovitých ukončení.
Presbytérium je uzavreté hustým komplikovaným obrazcom sieťovej klenby, ktorá je podchytená malými konzolkami raz geometrických tvarov, inokedy zdobenými rastlinnými motívmi či v podobe masiek. V jednom prípade má konzola podobu erbového štítu s geometrickým (kamenárskym?) znakom. Podobný znak možno vidieť vo farskom Kostole sv. Kríža v Kežmarku, ktorý vznikal paralelne s okoličnianskym kláštorom a na oboch stavbách tak zrejme pracoval rovnaký architekt alebo kamenársky majster. Vrchol klenby presbytéria mierne prevyšuje klenbu trojlodia, vytvorená bola teda pravdepodobne o čosi neskôr, zrejme na prelome 15. a 16. storočia.
Klenbový obrazec kaplnky vytvárajú dve zrastené hviezdice so stredovým kosoštvorcom. Veľmi jednoduchý variant sieťovej klenby sa objavuje aj v sakristii na južnej strane presbytéria.
Akustické vlastnosti interiéru kostola môžete počuť na audionahrávke Jonáša Grusku:
Priestor medzi klenbou a strechou je vyplnený hustým a dobre zachovaným dreveným krovom. Ku krovom nad jednotlivými priestormi kláštorného kostola v Okoličnom máme niekoľko presných dát z tzv. dendrochronologického výskumu. Stromy, ktoré sa použili na trámy či krovy nad loďou, boli sťaté najneskôr v rokoch 1489/1490, nad kaplnkou 1490/1491 a nad svätyňou až v roku 1499.
Podľa stredovekých stavebných postupov sa k realizácii interiérových klenieb pristupovalo až po osadení krovu.
Tvaroslovie okoličnianskeho kostola obsahuje viaceré prvky, ktoré boli v čase výstavby kostola skutočnými novinkami: preliačené striešky na oporných pilieroch, okenné kružby bez nosíkov, najmä však tzv. Bogenstückwerk – pretínajúce sa prúty (ukončené bez upevnenia) v takmer všetkých okenných kružbách a rovnako tak pretínajúce sa rebrá na klenbe severnej kaplnky.
Pôvod týchto kamenosochárskych motívov sa, podobne ako pôvod klenbových obrazcov okoličnianskeho kostola, hľadá v rakúsko-juhonemeckej oblasti, a to najmä v Švábsku, kde sa začali šíriť v 80. rokoch 15. storočia (napr. v diele augsburgského architekta Burkharda Engelberga).
Objavujú sa aj vo farskom kostole a na portáli mestského hradu v Kežmarku, kde sa v konkurencii s inými mestami Spiša (hlavne Levočou) vytvorilo regionálne stavebné centrum, prinášajúce do okolitých oblastí rôzne formálne inovácie. Okoličné a Kežmarok boli možno prvými miestami, kde sa tieto motívy v regióne objavili.
Participáciu zručných kamenárskych majstrov na stavbe kostola dokladá okrem iných článkov a detailov (okenné kružby, maskovité hlavy na nárožiach rímsy severnej kaplnky) aj sedília v južnej stene presbytéria, hoci jej kvalita je v súčasnom stave potlačená hrubým viacnásobným novodobým náterom. Sedília má pravouhlú formu a je ukončená trojdielnou kružbou s pretínajúcimi sa prútmi, erbovými štítmi a nápisovými páskami, na ktorých sú dnes namaľované roky posledných obnov (1904, 1971, 2009).
Nie je vylúčené, že počas stavby okoličnianskeho kostola došlo k zmene stavebníka. Na architektúre kostola ale nič nenasvedčuje tomu, že by došlo k prerušeniu stavby alebo k zásadnejšej zmene plánu. Naopak, kostol pôsobí ucelene ako dielo jedného architekta.
Pôvod
Položenie základného kameňa kláštorného areálu v roku 1476 je hodnoverne písomné doložené, k otázke pôvodného fundátora však nemáme žiadne spoľahlivé informácie. Pôvodný archív kláštora zanikol zrejme pri odchode františkánov z Okoličného v roku 1571. Absencia spoľahlivých prameňov vytvorila už v ranom novoveku živnú pôdu pre rôzne teórie o tom, kým bol kláštor založený.
Rok založenia kláštora spadá do obdobia vlády Mateja Korvína (1458 – 1490), ktoré prinieslo po viac ako dvoch dekádach mocenských zmätkov v krajine konečne politickú stabilitu, ekonomický rast a bohatú kultúrnu výmenu. Matej Korvín s manželkou Beatrix Aragónskou (dcérou neapolského kráľa) podporovali rozvoj vzdelanosti a prenikanie myšlienok humanizmu a renesancie. Rozmach donátorských aktivít a s ním spojený úspech umeleckých dielní nastal aj v severných častiach Uhorského kráľovstva (Spiš, Liptov, Zemplín, Abov) nachádzajúcich sa mimo politického jadra krajiny.
Okoličné, ležiace v zázemí Liptovského Mikuláša, bolo centrom majetkovej domény rodu Okoličianskych od 13. storočia až do zrušenia poddanstva v roku 1848. Aj keď Okoličné patrí medzi najstaršie sídla na Liptove, počas stredoveku nebolo nijak významnou obcou, skôr zemepánskym mestečkom.
V roku 1435 udelil zemepán Michal z Okoličného svojim tunajším poddaným rozsiahle slobody a čiastkové mestské privilégia podľa vzoru práv v Nemeckej Ľupči. Bola to snaha zaľudniť dedinu, krátko predtým zničenú husitmi. Obec však naďalej zostala v poddanskej závislosti od šľachtického rodu a nerozvinula sa na významnejšie mesto ako neskôr Liptovský Mikuláš (z blízkosti ktorého však nepochybne ťažila výhody). Dôvody pre založenie a reprezentatívnu stavbu františkánskeho kláštora tak skôr než vo vyspelom mestskom prostredí možno hľadať v intenciách šľachtického donátora.
Členovia rodu Okoličianskych (Michal a neskôr bratia Bernard a Leonard) boli najpravdepodobnejšími zakladateľmi kláštora, zrejme s materiálnou podporou okolitých šľachtických rodov (Šimon zo Smrečian a neskôr Krištof zo Smrečian – aktívny donátor v oblasti Liptova a Spiša a objednávateľ dvoch oltárnych triptychov od Majstra z Okoličného – mali s Okoličianskymi blízke vzťahy). Rod Okoličianskych patril skôr k nižšej šľachte a je otázne, či ich majetkové pomery umožňovali stavbu takéhoto rozsahu a kvality.
Kláštor mal pravdepodobne slúžiť aj ako honosné pohrebné miesto (nahradil by tak v tejto funkcii stredoveký okoličniansky Kostol sv. Kozmu a Damiána). Pochovávanie v kláštornom kostole (alebo v kryptách) bolo spolu s vysluhovaním zádušných omší typickým spôsobom, ako mendikantské rády získavali potrebné finančné zdroje pre svoje fungovanie. V Okoličnom sa mohol uplatniť „zdieľaný“ patronát viacerých okolitých rodov, ktoré sa následne starali o výzdobu a údržbu kostola.
Kláštor mohol vznikať aj s priamou podporou uhorského kráľa. Matej Korvín mal iba jedného nemanželského potomka a plánovaného nástupcu – syna Jána. Región Liptova, spravovaný miestnou stoličnou sľachtou, mal byť medzistupňom nástupu Jána Korvína na trón. Matej Korvín založil pre syna aj nový titul – liptovské knieža. Po smrti otca v roku 1490 mal však Ján Korvín nedostatok peňazí a slabú politickú podporu a vzdal sa prevažnej časti svojho liptovského kniežactva.
Liptovská stolica
V priebehu 14. storočia sa Liptov postupne z autonómnej súčasti Zvolenského komitátu vykryštalizoval na samostatnú stolicu s vlastnou šľachtickou samosprávou.
Liptovská Mara, kde sa miestna stoličná šľachta od stredoveku stretávala na kongregáciách, reštavráciách, sedriách a insurekciách, dnes pokojne leží pod hladinou rovnomennej vodnej priehrady. V mestečku bolo politické centrum stolice, kde sa rokovalo, lobovalo, rozhodovalo a súdilo, vydávali sa rôzne úradné listiny a niekedy sa v mene liptovskej šľachty aj verejne popravovalo.
Táto existenčná spätosť s rodným krajom stála pri vzniku, nazvime to, dvojitej identity. Okrem prirodzene vnímanej príslušnosti k uhorskej šľachte, tak ako to zadefinovala už Zlatá bula Ondreja II. z roku 1222, sa miestni zemepáni cítili aj pevnou, emancipovanou súčasťou Liptova.
V neskorom stredoveku sa to prejavovalo aj v pomerne bežnom používaní dominantného slovenského jazyka vo verejnej komunikácii, používaní slovenských tvarov mien, priezvisk a predikátov rodov, vrátane vydávania slovenských úradných listín.
Dôležitú úlohu v úvahách o zakladateľovi a stavebníkovi kostola zohrávajú maľované i reliéfne erby. Umiestnené boli na viacerých miestach v kostole (vnútorná špaleta jedného z okien severnej kaplnky a jeden z jej oporných pilierov) a nie všetky sa zachovali do dnešných dní. Zobrazujú šelmu – psa alebo líšku, vyrastajúcu z koruny a držiacu v papuli parožie.
Erby patrili Matúšovi z Čečejoviec (Cseczei), zvanému Malý (Kiss), doposiaľ pomerne málo známemu liptovskému županovi. Bol príslušníkom nízkej šľachty, no podarilo sa mu aj bez pevného rodového zázemia vyšvihnúť do najužšej blízkosti Mateja Korvína. V roku 1480 dostal spolu s bratom Vavrincom od kráľa erbovú listinu, ktorou im bol udelený erb – vlk vyrastajúci z koruny v modrom poli a držiaci v papuli zlaté jelenie parožie.
Matúš z Čečejoviec tak pravdepodobne s podporou kráľa dohliadal na stavbu kláštorného kostola a bol aj fundátorom bočnej kaplnky, plánovanej snáď ako miesto jeho posledného odpočinku. Motívom jeho angažovania sa mohla byť aj snaha etablovať sa v centre rozsiahlej novovzniknutej majetkovej domény budúceho kráľovskeho nástupcu. Spätosť s panovníkom a svoju loajalitu Matúš okázalo demonštroval práve heraldickou symbolikou vo výzdobe kostola.
Donátorské aktivity župana Matúša predčasne ukončila razantná zmena politických pomerov po úmrtí Mateja Korvína a následne aj jeho vlastná smrť. Kláštorný kostol bol napriek tomu v nasledujúcich rokoch dokončený, vybavený mobiliárom, vrátane hlavného oltára, a na viacerých miestach vyzdobený nástennými maľbami. Patronátne právo nad kostolom mohli spolu so záväzkom dostavby prevziať členovia ďalšej generácie Okoličianskeho rodu. Keď františkáni v roku 1571 opúšťali Okoličné, za patrónov kláštora označili Petra a Sebastiana Okoličianskych.
Do úvahy prichádza aj rodina Zápoľských, ktorá sa po odchode Jána Korvína stala najvplyvnejšou šľachtou na Liptove (Štefan Zápoľský vlastnil celkovo 18 hradov, 4 kaštiele, 17 mestečiek a 240 dedín). Získanú mocenskú pozíciu v regióne mohli Zápoľskí deklarovať aj tým, že prevzali záštitu nad dostavbou tunajšej najvýznamnejšej sakrálnej stavby. Štefan Zápoľský († 1499) a jeho vdova Hedviga Tešínska († 1521) sú tiež najpravdepodobnejšími donátormi hlavného oltára z dielne Majstra z Okoličného.
Patrocínium sv. Petra z Alkantary dostal kláštorný kostol v Okoličnom až v 18. storočí. Pôvodne bol zasvätený Panne Márii – Kráľovnej anjelov, a teda aj prvý hlavný oltár mal mariánsku ikonografiu.
Dnešný hlavný oltár sa skladá zo stĺpovej architektúry s nadstavcami, sochami a ústrednou maľbou (vytvorenou po roku 1742), na ktorej je zobrazený sv. Peter z Alkantary. Na južnej strane hlavnej lode sa nachádza barokový oltár Ukrižovania s gotickým krucifixom z druhej polovice 15. storočia.
Vnútorné zariadenie kostola zahŕňa tiež kazateľnicu so sochami štyroch evanjelistov a vyrezávané lavice z roku 1721. Nástenné olejomaľby zobrazujúce púť Krista na Golgotu pochádzajú pravdepodobne zo 17. storočia.
V Okoličnom má stredoveké jadro tiež kláštorná budova s pravouhlým rajským dvorom a arkádovou krížovou chodbou, ktorá sa na severnej strane pripája ku kostolu. Rozsah zachovaných murív a pôvodné usporiadanie priestorov niekdajšej kláštornej klauzúry však môže určiť len zatiať nerealizovaný stavebno-historický výskum.
Po tom, čo františkáni v roku 1571 Okoličné opustili – vtedy tu žili už len traja alebo štyria bratia – kláštor schátral natoľko, že z neho zostali údajne iba ruiny. V roku 1686 dostali františkáni kostol aj kláštor späť, nasťahovať sa doň však mohli až v roku 1697, keď bola zavŕšená obnova, uskutočnená vďaka podpore nitrianskeho biskupa Ladislava Mattyasovszkého. Táto baroková prestavba predurčila dnešné usporiadanie konventnej budovy.
V roku 1812 bol kláštorný komplex poškodený povodňou rieky Váh. Na obnovu chrámu bola vtedy vyhlásená celoštátna zbierka. Ďalšia rekonštrukcia sa realizovala v rokoch 1903 – 1904. Stavba bola poškodená aj počas bojov druhej svetovej vojny, k odstráneniu škôd došlo až v roku 1952. V roku 2011 objavili reštaurátori južný gotický portál, spájajúci loď kostola s kláštornou krížovou chodbou, v ktorej sa dnes nachádza múzeum v správe farnosti Okoličné.
Múzeum L. Mattyasovszkého
Múzeum L. Mattyasovszkého sa nachádza v bývalom františkánskom komplexe v Okoličnom a je zároveň širšou súčasťou gotického Kostola sv. Petra z Alkantary. Múzeum je jedným zo zastavení Sákralnej cesty gotiky a baroka Liptova a strednej Moravy. Stála expozícia umeleckých artefaktov (rozdelená do štyroch na seba nadväzujúcich častí) je umiestnená v pôvodnej krížovej chodbe kláštora, do ktorej sa vchádza novoobjaveným gotickým portálom na južnej strane trojlodia. Gotický portál zároveň prezentuje prvotné farebné omietky kostola ako aj kamenárske značky. Expozícia obsahuje liturgické predmety, plastiky Majstra Pavla z Levoče, fragment pôvodného gotického oltára, historické knihy, tematické reprodukcie prác Viktora Miškovského a rôzne zaujímavosti kostola vrátane zachovaného dreveného krovu z konca 15. storočia.
